Komentár majiteľa DAC-u Oszkára Világiho v Hospodárskych novinách.
Neviem, prečo na Slovensku trestáme futbal.
Veci treba spravovať tak, aby radosť srdca ostala zachovaná. Keď to v 12. storočí napísala svätá Hildegarda, určite si nemyslela, že niekto v budúcnosti jej radu 
využije, aby argumentoval za hru s názvom futbal.
Futbal je vášeň a návyk v jednom. Ak ste futbalovým fanúšikom, ste tak trochu aj schizofrenikom. Kým bežne ste pokojný a uvážlivý človek, na futbale sa dokážete „vytočiť“ už pri zlej prihrávke tak ako nikde inde. Keď vyhrá vaše mužstvo, máte adrenalín na strope, ale keď prehráte, tak vás manželka nerozosmeje ani vaším obľúbeným jedlom či klebetou o susedoch. Jednoducho, existujú vo vás dve osobnosti: tá normálna a tá fanúšikovská.
Neviem, prečo na Slovensku trestáme futbal. Za posledné mesiace som veľa čítal a počul o záhradkároch, o maséroch, o kožených galantériách. Musel som pochopiť opatrovateľky, ktoré sa starajú o starých Rakúšanov, nech môžu ako prvé cestovať už vtedy, keď nás mediánom ešte nestrašili.
Jedno slovo som však nikde nezachytil – futbal. Akoby sa na tri mesiace to slovo vytratilo zo slovenčiny. Mohli sme kričať – povedzte niečo aj o futbalových zápasoch, ale tí, ktorí rozhodujú, hovorili len o verejných podujatiach. Pýtali sme sa, čo bude s futbalistami, a odpoveďou bolo, že tí neexistujú, lebo pre nich taká kolónka na tlačivách o žiadosti pre kompenzáciu neexistovala. Tento týždeň som sa dočítal o nočných kluboch, kinách alebo divadlách, ale nedočítal som sa o futbalových zápasoch, a to aj napriek tomu, že v sobotu kluby začínajú hrať. V divadle môže sedieť stovka ľudí, na dvadsaťtisícovom štadióne päťsto.
V Európe neexistuje okrem nás krajina, kde by osobitne neriešili problém futbalu. Ja chápem, že asi všetci politici, hygienici a ďalší členovia krízového štábu nenávidia futbal, ale určite by nemali nenávidieť futbalových fanúšikov. Sú to tí istí ľudia, ktorí prevádzkujú kožené galantérie, kupujú si záhradkárske potreby alebo chodia do fitnescentra. Nie je spravodlivé trestať ich iba preto, lebo vás chlapci do mužstva nechceli. Nemožno to odôvodniť ani logickými argumentmi, že návštevníkov nočného klubu menej infikuje tanečnica krútiaca sa okolo tyče ako pravý obranca na ihrisku.
Chápem, že povedať „nemôžeš“ je vždy ľahšie ako povedať „už môžeš“. Ale ak niekto povedal nie, a už pominuli dôvody, aby na tom trval, tak musí povedať aj áno. To je logika vecí. Ak je tu epidemiologická kríza, tak to povedzte a napíšte, ale pre všetkých rovnako. Ak nie je, chceme chodiť na futbal.
