Aleksandar Popović o…

... futbale
„S futbalom som začínal ako šesťročný s kamarátmi. Niektorí hrajú dodnes, jeden z nich, Nemanja Mićević, je na hosťovaní v českých Tepliciach. V škole sme si vyskúšali aj basketbal či volejbal, no ja som zostal verný futbalu. Kariéru som rozbiehal v rodnom meste Lužice, v štrnástich som odišiel do Partizana Belehrad, kde som sa cez mládež dostal až do seniorského tímu. V ňom som nazbieral množstvo skúseností a zážitkov. Futbal je môj život, veď mi dáva živobytie. Snažím sa každým dňom zlepšovať, vyhýbať sa zraneniam, pretože chcem byť čo najdlhšie profesionálnym futbalistom.“

...brankárskom poste
„V Lužiciach sme začali trénovať na škvare, hrali sme na bežeckej dráhe vedľa ihriska, na malé bránky. V tom čase som ešte hrával v poli, ale jedného dňa sme išli s mamou okolo obchodu so športovými potrebami a poprosil som ju, aby mi kúpila brankárske rukavice. Zaujímavé je, že pri hre na malé bránky som nerád chytal, ale inak som od tých čias zostal v bránke. V mladšom veku som nebol nejako zvlášť talentovaný, asi do pätnástich rokov ma nepozvali do žiadnej reprezentácie. Pritom v Srbsku pravidelne proti sebe hrávajú výbery jednotlivých regiónov. Nebol som ani veľmi vysoký, až v piatom ročníku na základnej škole som za jeden rok vyrástol o 25-30 centimetrov. Nemám konkrétny vzor, ale páči sa mi Ter Stegen z Barcelony, Ederson zo City a tiež Courtois. Sledujem aj stretnutia môjho kamaráta Petrovića, ktorý chytá za Chelsea. Snažím sa od nich čo-to pochytiť.“

...rodine
„Najbližšiu rodinu tvoria mamička, otec a sestra, ktorá je o tri roky staršia. Sestra žije v Nemecku, rodičia v Lužiciach. Mama aj sestra pracujú v zdravotníctve ako sestričky, otec je vodič kamiónu. Vlani som sa stal strýkom. Keďže sme s priateľkou dlhšie spolu, ju takisto považujem za súčasť rodiny. Rodičia a starí rodičia pochádzajú z mesta Čačak. Čo sa týka širšej rodiny, bratranci majú spolu osem detí, veľmi rád sa s nimi hrám. Okrem sestry žije celá rodina v Srbsku a vždy je fajn, keď sa stretneme. Aj preto som rád, že pôsobím v Dunajskej Strede, do Belehradu je to len šesť hodín autom a z Viedne lietadlom iba hodina, takže moji najbližší ma môžu kedykoľvek navštíviť. Striedajú sa u mňa, každý mesiac ma príde niekto pozrieť. Jeden z bratrancov kedysi hrával futbal, ale nie na profesionálnej úrovni, nikto ďalší z rodiny súťažne nešportoval. Možno sa niektoré z detí mojich bratrancov stane brankárom. Viacerí z nich chodia na tréningy, majú talent. Mám veľkú radosť, keď ich môžem prekvapiť dresmi či iným vecami na športovanie.“

...porovnaní srbskej a slovenskej ligy
„Najväčší rozdiel je v tom, že kým v Srbsku pôsobí v najvyššej súťaži šestnásť tímov, tu je ich len dvanásť. Myslím si, že keby hralo aj v srbskej lige iba dvanásť mužstiev, kvalita by išla hore. Z pohľadu postavenia v rankingu je srbská liga kvalitnejšia, majster ide priamo do skupinovej fázy Ligy majstrov a Európskej ligy. Príjemne ma prekvapila infraštruktúra a kvalita ihrísk na Slovensku, pretože v Srbsku s tým majú problém najmä menšie tímy s nekvalitnými, starými a malými štadiónmi, šatňami a ihriskami. V poslednom čase sa však aj u nás začali stavať štadióny a obnovovať tie staré. Čo môžem na Slovensku spomenúť ako negatívum, je umelé ihrisko v Žiline a Trenčíne. Vzhľadom na menší počet mužstiev je však väčšia konkurencia, aj teraz vidieť, aký je stred tabuľky vyrovnaný. V Srbsku bojujú o titul Crvena zvezda a Partizan, tretí za nimi zaostáva o desať až pätnásť bodov, no výrazné rozdiely sú aj medzi ďalšími mužstvami.“

...reprezentácii
„Bol som členom reprezentačných výberov do 16 a 17 rokov, kde som odchytal väčšinu zápasov. Zúčastnil som sa ME do 17 rokov, ako aj prvej fázy kvalifikácie o postup na ME do 19 rokov, no v poslednom zápase ma vylúčili a, bohužiaľ, na záverečný turnaj sme sa nedostali. V reprezentácii do 21 rokov som nedostal moc priestor, v tom čase som bol v Partizane brankárska dvojka až trojka. Mám štart za U21 aj áčko, ale to nebolo v najsilnejšom zložení, išlo skôr o ligový výber. Ako B-mužstvo Srbska sme boli v Dominikánskej republike a Paname, kde sme odohrali dva oficiálne zápasy. Proti Paname som stál v bránke ja, zápas sa skončil bezgólovou remízou. Mojím veľkým snom je chytať za srbské reprezentačné áčko s jej najväčšími hviezdami. Jedným z najväčších zážitkov môjho života boli ME U17 v Baku. Bolo to úžasné, prvýkrát som býval v päťhviezdičkovom hoteli, všetko bolo perfektné. Ihriská boli úplne nové, hrali sme na 80-tisícovom olympijskom štadióne. Pri žrebe sme mali smolu, v skupine sme narazili na Španielsko, Taliansko a Holandsko. V prvom zápase sme podľahli Talianom 0:2, potom sme remizovali so Španielskom 1:1. Postup sme mali vo svojich rukách, potrebovali sme v poslednom zápase poraziť Holanďanov. Desať minút pred koncom bol stav bezgólový, v závere sme riskovali, z dvoch protiútokov sme inkasovali dva góly a vypadli sme. Nazbierali sme však obrovské množstvo skúseností, zahrali sme si proti hráčom ako De Ligt, Moise Kean či Scamacca. Videli sme, kde sa v porovnaní s nimi nachádzame. Odchytal som všetky tri zápasy v skupine, nebolo to z mojej strany zlé, ale nebol som ani nejako extra výnimočný.“

...fanúšikoch
„Partizan aj DAC majú výborných fanúšikov, v tomto smere mám na nich šťastie. Mám ich veľmi rád, rovnako aj vypredané štadióny a atmosféru, ktorú dokážu vytvoriť. V Srbsku sú blázni do futbalu a Partizan je megaklub, kde je obrovský tlak na výsledky. Mal som úžasný vzťah s fanúšikmi, miloval som pred nimi chytať a bojovať za nich. Momentálne majú problém s vedením klubu, chodia len na zápasy vonku. Som však presvedčený, že čoskoro sa to zmení, pretože Partizan vedie ligu a hráči potrebujú podporu z tribún. S fanúšikmi v Dunajskej Strede som tiež nadmieru spokojný, boli jedným z rozhodujúcich faktorov, prečo som si vybral práve DAC. Chodia vo veľkom počte nielen na derby zápasy, ale aj na tie ostatné, často je tu päť-šesťtisíc ľudí. Štadión Partizána má kapacitu tridsaťpäťtisíc miest, proti menej atraktívnym súperom chodí len pár tisíc ľudí. Štadión DAC-u je menší, tribúny sú bližšie k ihrisku a viac cítiť energiu fanúšikov. Ďakujeme im za podporu, verím, že v jarnej časti sezóny budú chodiť na štadión ešte vo väčšom počte a na konci sezóny spoločne oslávime nejaký výrazný úspech.“

... tréneroch
„Ako prvého by som spomenul môjho kondičného trénera Aleksandara Tomića, no dôležitý pre moju kariéru bol aj tréner brankárov v Partizane Nemanja Jovšić. Pomohli mi nielen ako tréneri, ale aj ako ľudia v náročnom období po prechode z U19 medzi dospelých. Vtedy som asi rok a pol nechytal, zápasy som sledoval iba z lavičky či tribúny. V tom čase sa mi neustále venovali a dá sa povedať, že mi zachránili kariéru. Pracoval som hlavne s Aleksandarom, ktorý mi pomohol nabrať silu a svalstvo, takže keď som sa dostal do bránky, bol som fyzicky pripravený. Od každého trénera som sa snažil niečo naučiť. S vďakou spomínam aj na Adriana Guľu, ktorý ma chcel do Dunajskej Stredy. Za veľa vďačím aj trénerovi Stojanovićovi, ktorý pri zranení našej jednotky pred pohárovým zápasom s DAC-om ukázal na mňa a nie na staršieho a skúsenejšieho náhradného brankára. Poďakoval som sa mu chytenou jedenástkou. Dostali sme sa do skupinovej fázy Európskej konferenčnej ligy, v lige sme mali výrazný náskok, ale nakoniec nám titul ušiel. Sálala z neho úžasná energia, z každého hráča dokázal dostať stodvadsať percent. S odstupom času to možno ani nebolo dobré, keďže sme boli pod neustálym tlakom. V Partizane som debutoval pod vedením legendy srbského futbalu Sava Miloševića. Nerád by som na niekoho zabudol, no musím spomenúť ešte Iliju Stolicu, keďže pod ním som prvýkrát reprezentoval a naše cesty sa viackrát stretli. Pôsobil ako asistent pri reprezentácii aj v Partizane, viedol výbery Srbska do 17 a 21 rokov a pol roka bol v Partizane ako hlavný tréner.“