Aktuality

Otto Szabó: V DAC sa opäť cítim futbalistom!

Otto Szabó: V DAC sa opäť cítim futbalistom!

A-TÍM
|
Aktuality
| so 13.12.2014, Nagy Krisztián
article_banner
article_banner

V ankete o najlepšieho hráča jesene dostal od fanúšikov najviac hlasov. O uplynulom roku, jeho pocitoch a cieľoch, sme sa zhovárali s Ottom Szabóom.

Pomaly sa nám končí rok, na začiatku ktorého si sa po dlhšom čase vrátil domov. Ako hodnotíš rok 2014 z profesionálneho hľadiska?

V podstate môžem hovoriť len o pozitívach. Každý hráč, funkcionár, každé mužstvo má svoj cieľ, za ktorým ide. Ja som prichádzal s cieľom zachrániť ligu, čo sa nám aj podarilo, takže to bolo pozitívne. Dosiahnuť vlastný cieľ je veľká vec. S novou sezónou prišiel aj nový cieľ, ktorý stále platí: skončiť v strede tabuľky. Musím povedať, že sme čakali lepšie výsledky. Herne to nebolo zlé, hrali sme lepšie ako na jar, ale neboli sme dostatočne produktívni. Na to sa musíme zamerať počas zimnej prípravy. Verím spoluhráčom, vedeniu aj sám sebe, že sa nám to podarí. Urobíme všetko pre to.

Na vlastnom štadióne sme si po celý rok udržali neporaziteľnosť, vonku sa nám však darilo menej. Čo mohlo byť príčinou?

Aj v kabíne sme hľadali príčiny, s chalanmi sme sa o tom zhovárali. Viackrát sme počuli, že vonku nám stačí aj remíza, a to nám zrejme zostalo v hlavách. V poslednej dobe sme sa snažili na tom popracovať. V niektorých zápasoch príležitosť bola, ale vydolovali sme len remízu. Postrácali sme dôležité body, pritom stačilo len troška pridať a mohli sme vyhrať. Myslím si, že je to otázka nastavenia v hlavách. Proti silným súperom môže byť vonku cieľom remíza, ale keď sa naskytne šanca na víťazstvo, treba vyťažiť maximum. Máme problémy s premieňaním šancí a veľa gólov sme dostali po rohových kopoch. To sú základné veci, ktoré potrebujeme zmeniť.

Vráťme sa k celoročnej domácej neporaziteľnosti, čo je aj na slovenské pomery unikát. Aký podiel na nej majú fanúšikovia?

Naozaj je to zriedkavá vec. Fanúšikovia nám nielen pomáhajú, ale tým, že čakajú minimálne remízu, na nás vytvárajú aj menší tlak. Doma ale chceme hrať vždy na víťazstvo, aj  proti najsilnejším súperom. Pre niekoho je to výzva, pre iného príťaž a dostáva ho pod tlak, ale s tým sa musíme vyrovnať. Sme radi, že máme veľa fanúšikov, navyše takých skvelých. Toto existuje málokde, a ako som už viackrát povedal, práve vďaka nim sa tu cítim ako futbalista. A to je pre každého hráča veľmi dôležité. Ak hráte v klube, ktorý nemá fanúšikov, ani neviete, čo znamená byť futbalistom.

Keď sa skončí rok a obzrieš sa po domácich zápasoch, ktorý ti „naskočí“ ako prvý? Na čo budeš rád spomínať?

Z hľadiska mužstva bola záchrana veľmi pamätná. Z individuálneho pohľadu to, že proti Trenčínu sa mi podarilo streliť dva góly, ktorými sme vyhrali. Pre mňa ako ľavého obrancu je to veľká vec. Nebol by som si pomyslel, že v živote dosiahnem v jednom zápase dva góly. Aj tu však vidieť, že vo futbale neexistuje nemožné. Prečo by sa mi teraz nemohli podariť tri góly? Pravda, aj to je z kategórie nemožné, ale prečo nie?

Kam by si zaradil uplynulý rok v rámci tvojej kariéry?

Predtým, než som sa vrátil domov, som skončil športovú fyziológiu, rehabilitačný trénerský odbor. Už som zvažoval, či budem hrať ďalej futbal, alebo pracovať v tomto odbore. V Pápe som sa necítil ako futbalista, bol som skľúčený a znechutený z futbalu. DAC však priniesol nový elán, keď sa jeho vedenie rozhodlo, že ma vezme nie ako fyzioterapeuta, ale ako hráča. Tým pádom som znova na vrchole, aj ako 33-ročný. Mám pocit, že DAC a fanúšikovia mi ešte dávajú toľko sily, aby som hral v základnej zostave. Pretože u mňa je cieľom základná jedenástka, preto jazdím, a rád by som ešte nejaký čias nielen hral, ale hral dobre. Je to čoraz ťažšie, lebo konkurencia rastie, pribúda mladých, súperi sú rýchlejší. Preto sa snažím udržiavať aj počas dovolenky.

S trofejou pre najlepšieho hráča jesene.

Na akú cestu by si sa rád vydal na poli športovej rehabilitácie?

Po futbalovej kariére by som sa ňou chcel zaoberať, veľmi ma zaujíma. Vzhľadom na moju futbalovú minulosť poznám zranenia, problémy, a viem, ako ich napraviť. Vždy ma táto oblasť zaujímala. V Budapešti sa mi podarilo absolvovať veľmi dobrú školu profesionálnej kvality, ďalšej takej v strednej Európe niet. Viedol ju holandsko-americký profesor biochémie, vzdelávanie prebiehalo v nemčine. Som veľmi vďačný škole, pravdaže, ďalej sa vyvíjam: pred pár dňami som bol na výcviku kinezioterapie, čoskoro by som rád absolvoval ďalšie vzdelávanie v oblasti chrbtice. Je to potrebné k tomu, aby som mohol praktizovať najnovšie poznatky. Rád by som zároveň nazbieral prax už počas hráčskej kariéry a pomáhal tým, ktorí sú po operácii, respektíve v prípadoch zranení, natiahnutých svalov, vyvrtnutých členkov, problémov s chrbticou, pruhom a fitnesom. Chcel by som to uskutočniť v priebehu pár týždňov tak, aby mi to nebránilo v mojej výkonnosti futbalistu.

Vychádzajúc z tohto, kariéra trénera nie je pre teba taká lákavá?

Čo by ma priťahovalo na trénerskej dráhe je zvedavosť a výzva. Čoho by som bol schopný, čo by som dokázal odovzdať hráčom, aký dobrý by som bol. Nie je však isté, či by ma priťahoval trénerský svet. Športová rehabilitácia ma zaujíma viac. V tom je výzva, rád by som to robil a cítim, že by som bol na to vhodný. 

Momentálne si stále aktívnym hráčom. Dokedy máš zmluvu a na aké obdobie do budúcnosti premýšľaš?

Zmluvu mám ešte rok a pol. Pokúsim sa poldruha roka podávať čo najlepšie výkony a spôsobiť radosť druhým. Potom mi aj oni urobia radosť.

Čo znamená pre teba futbal?

Koníček, a lásku. Čo je čudná vec, pretože ja futbal iba rád hrám. Pravda, práca, ktorú treba urobiť predtým i po tom, k tomu patrí tiež. Ale v televízii ma nedokáže tak zviazať, veci tak neanalyzujem. Nedokáže ma tak pritiahnuť zápas iných mužstiev, ani športové stávkovanie. Možno je to čudné, ale ak som i ja súčasťou hry, potom či je leto, či je zima, kedykoľvek idem s radosťou. Milujem to, zbožňujem, hrám s radosťou. Pretože stále hrám futbal pre radosť, napriek tomu, že boj v ňom je čoraz tvrdší.

Čo ťa každé ráno motivuje vstať a vybrať sa na tréning?

Radosť. Nič iné, iba radosť. Ak počas futbalu necítiš radosť, nevieš ho robiť denno-denne, pretože potom by nebola ani výzva, ani ciele. Treba sa tešiť z každého tréningu. Pravdaže, spoluhráči, funkcionári, fanúšikovia, tí všetci sa podieľajú na tom, aby si mal radosť z futbalu aj počas tréningu. A ako som už nie raz povedal, tu v Dunajskej Strede sa cítim futbalistom, preto by som chcel hrať čo najdlhšie. Pritom som to pred rokom už možno chcel zabaliť. Radosť z futbalu v skutočnosti trvá do osemnástich rokov, potom už nasleduje profesionalizmus. Ale ja ešte aj ako 33-ročný hrám futbal pre radosť, napriek tomu, že vieme: zápasy sú tvrdé ako kameň.  

Aký kolektív tvorí súčasný tím DAC-u?

Chvalabohu, ocitol som sa v šatni, ktorá je plná poctivých a veľmi dobrých hráčov. Tak v srdci, ako aj v hlave, tvoríme jedno dobré mužstvo. Nie je nik, kto sa cíti ako hviezda alebo sa považuje za väčšieho. Preto sme mužstvom, lebo nikto nevyčnieva z radu. Aj ostatní cítia, že sú futbalisti a fanúšikovia ich majú radi. Podľa mňa to vidno aj na ihrisku, aj keď niekedy chýbajú výsledky. Sú tu hráči s tímovým duchom, premýšľame spoločne, a preto budeme čoraz lepší.

Je predsa len niekto v tíme, kto ti je bližší?

Samozrejme. Gabiho Straku poznám dlhšie, dobre s ním vychádzam. Aj so Struhárom, s ním som predtým hrával v dvoch mužstvách. Brašeň, Turňa a Áki Szarka mi zvykli doma pomáhať, ale teraz by som nedokázal vybrať jedného. S tými, ktorí dochádzajú z okolia Trnavy alebo z Bratislavy, sa okrem futbalu toľko nestretávam, ale ani s nimi neprejdeme vedľa seba bez slov. Som vďačný, že mám takých spoluhráčov. Aj im vďačím za úspech, a naopak. Pretože bez nich by som nestrelil dva góly v jednom zápase. Za to som sa im aj poďakoval. Som šťastný, že som tu a dúfam, že tu budem čo najdlhšie.

 

S trénermi si v akom vzťahu. Tykáte si?

Niekedy áno, niekedy nie. To však nie je podstatné.  Medzi trénerom a hráčom je najdôležitejšie skôr úcta. A je jedno, kto má koľko rokov. V skutočnosti sa ráta to, aký má tréner rešpekt. Pre mňa je najdôležitejšie, aby som sa na neho vedel pozrieť s rešpektom, aj ako 33-ročný. A ja v maximálnej miere pociťujem, že to dokážem ku všetkým štyrom našim trénerom. Čo sa počíta, aby si vedel niekoho nasledovať. Tréner robí a hovorí všetko preto, lebo chce to najlepšie pre mužstvo i pre teba. K tomu je potrebné, aby si ctil jeho vôľu a filozofiu. Podľa mňa je to v prípade nášho mužstva v maximálnej miere tak.

A v akom vzťahu si s fanúšikmi?

Sme im vďační, že stoja pri nás. Pravda, sú zápasy, v ktorých im dokážeme vyhovieť menej, ale pokúšame sa to kompenzovať v ďalších stretnutiach. Boli by sme totiž radi, aby pri nás zostali a cítili, že aj my za nich bojujeme. Ak by tu oni neboli, bol by to úplne iný futbal, úplne iná atmosféra a je možné, že by sme nemohli rozprávať o futbale pre radosť. Oni umožňujú, aby sme sa cítili ako futbalisti.

Fanúšikovia ťa zvolili za najlepšieho hráča jesene. Ako si to prijal?

Je to veľmi zaujímavý pocit, pretože čosi podobné som ešte počas kariéry nezažil. Je to skoro ako filmový Oscar. Už som na záver mal iba povedať, že si želám svetový mier. Odporúčam každému mladému človeku, aby si to vytýčil ako cieľ, a aby tam raz stál. Nech urobí všetko pre pocit, pre ktorý sa naozaj oplatí hrať futbal.

A aký je to pocit?

Je to česť. Taký skvelý pocit, že by som chcel tú trofej opäť vyhrať, znova prežiť tento moment.

Mimochodom, ty by si hlasoval za koho?

My sme v prvom rade tím, veľké osobnosti medzi nami príliš nie sú. Vyzdvihol by som mladých, pretože tí, ktorí v sedemnástich, osemnástich prídu do mužstva, nie vždy sú schopní zapadnúť a pridať nejaké plus k hre mužstva. U mladých zväčša po jednom dobrom zápase nasledujú tri zlé. K nám však prišli takí mladí ako Roman Sabler, Červík (Roland Černák – pozn.) či Mário Tóth. Všetci traja sú spoľahliví, s dobrým tímovým duchom, veľmi rýchlo u nás zapadli. Klobúk dolu pred nimi, pretože možno ja som taký nebol. Aj keď som mal vlastný talent, nedokázal som zo seba dostať to, čo vo mne bolo. Oni dostali zo seba, čo mužstvo potrebuje, preto by som vybral niekoho z nich.

Na záver: blížia sa sviatky, príde nový rok. Čo by si zaželal sebe, tvojim blízkym, spoluhráčom, fanúšikom a celej rodine DAC?

V prvom rade fanúšikom vďačíme za celý polrok. Verím, že tieto dva extrémy, ktoré sa vyskytli v tomto polroku, sa vyčistia a odohráme viac trojbodových zápasov. O tom bude prípravné obdobie. Naďalej ich budeme čakať. Rodine: nech dovolenka je najmä o tom, aby sme sa úplne odreagovali, sadli si spolu, povečerali, poobedovali, prázdninovali. Skrátka, čo nie je možné počas sezóny. Pre mňa bude december o tom. Mám rád Vianoce, ale už by som očakával aj biele Vianoce. Potešila by sa moja dcérka, rád by som ju posánkoval. V skutočnosti toľko. Dovolenka nám príde vhod, pretože v hlavách sme sa trocha unavili, sezóna bola dlhá a museli sme uskutočniť veľkú vec. Je potrebný oddych, pretože v lete sme ho vlastne ani nemali, iba dva týždne.  

article_bannerarticle_banner