Súčasťou národného povedomia je i hrdosť na tých, ktorí podávajú výkony uznávané aj v iných krajinách.

Možno budem trochu osobný, prepáčte mi to, ale som si istý, že môj problém je tiež problémom mnohých. Chcem opäť písať o športe a povedať, prečo je dôležité, aby sme šport úplne nezabili.

Som presvedčený, že súčasťou národného povedomia je i hrdosť na tých, ktorí podávajú výkony uznávané aj v iných krajinách. Takisto som presvedčený, že súťaživosť je jedným z motivačných stimulov ľudskej aktivity. Pôsobí na tých, ktorí súťažia, a aj na tých, ktorí súťaže sledujú. A výhra pôsobí na víťazov a na ich priaznivcov priam euforicky, majú pocit šťastia, dobrej nálady a bezstarostnosti. Tieto pocity sú všetko, čo potrebujeme v dobrých časoch a v zlých časoch ešte viac. V športe, ako aj v kultúre je obecenstvo súčasťou udalosti, nemožno ho odtrhnúť od výkonu športovcov, lebo zrazu všetko stráca zmysel, stráca svoje prostredie, v ktorom výkon môže vzniknúť. Jednoducho bez obecenstva šport a kultúra začínajú umierať.

Dnes žijeme dobu, keď ľudia potrebujú viac istôt, lebo sa cítia ohrození. Chcú pochopiť, prečo sa veci dejú, lebo sa boja, že to môže mať na nich nepriaznivý vplyv. Obmedzenia ich dráždia, ak ich nechápu. A nemožno im povedať, že tomu nerozumejú, lebo to ich znervózňuje ešte viac. Nemožno povedať: „Nechoďte na futbal, lebo po futbale pôjdete na pivo a bude vás tam veľa.“ Ľudia to nechápu, keďže vedia, že veľká časť fanúšikov po zápase nejde na pivo. A ten, kto ide, by išiel aj bez toho, aby bol predtým na futbale. Nemožno im povedať, že vy nechápete, prečo musí byť na štadióne iba tisíc ľudí. Na jednej tribúne sedí tisíc ľudí a na ďalších troch nikto. Kto má zdravý rozum, tak vie, že to žiadny zmysel nedáva.

Samozrejme, ľudí nemožno ani podceniť. Myslieť si, že keď sú vyplašení, tak znesú všetko. Niekomu sa môže zdať, že keď ľudí obmedzujete, budú poslušnejší. Ja to tak nevidím. Skôr si myslím, že budú najskôr nervózni, potom agresívni. Prestanú dôverovať a prestanú poslúchať. A takto štát začína strácať na autorite. Lebo tá môže fungovať len vtedy, keď sa ľudia stotožňujú so základnými hodnotami štátu a sú presvedčení, že sa štát o nich a o ich záujmy stará a berie ich vážne.

Možno povedať, že v tejto dobe je šport najmenší problém, ale vtedy nechápete fanúšika. Fanúšik si nemyslí svoje, ale cíti svoje. Má dlhú pamäť a všetko, čo ho obmedzuje, vyvoláva emóciu, ktorá v ňom ostane nadlho.

Život ide ďalej, aj zlé časy sa končia, ale všetci si zapamätajú, kto im pomohol a kto ich nepochopil.

Pôvodný článok bo zverejnený dňa 24.9.2020 na hnonline.sk.