Na prvý pokus sa mu do DAC prestúpiť nepodarilo. „Bol som v klube na skúške, ešte za čias trénera Ladislava Škorpila. Nevzali ma,“ začína rozprávať Eugen Bari príbeh, ktorý nakoniec predsa len vyústil o rok neskôr do jeho príchodu do dunajskostredského klubu.

„Vrátil som sa do Fiľakova, kde som hral ešte pol roka a potom som šiel na hosťovanie do Prievidze. Funkcionári DAC sa rozhodli, že si ma opäť vyhľadajú. A tak som sa na druhý pokus už do klubu dostal. Vtedy ho už trénoval Jozef Valovič,“ dopovie druhú, už úspešnú časť príbehu.

Dostal šancu hneď v prvom kole sezóny 1994/95 proti bratislavskému Slovanu na Tehelnom poli (6. augusta 1994), keď útočnú dvojicu DAC vytvoril spolu s Jozefom Ürgem.

Na svoj prvý ligový gólový zápis v žltom drese si počkal do 6. kola, keď skóroval v domácom víťaznom zápase proti Tatranu Prešov (2:0).

Bol veľmi milo prekvapený, ako ho prijala kabína. „Bolo to naozaj veľmi príjemné. Chlapci ma prijali medzi seba naozaj dobre, nevedel som si to vynachváliť. A musím povedať, že DAC je pre mňa najmilším klubom zo všetkých, za ktoré som hrával. A ním aj ostane. A podobne môžem hovoriť aj o meste Dunajská Streda.“

Svedomitého hráča, ktorý makal na sebe, si veľmi rýchlo obľúbilo aj obecenstvo. „Nemal som s priaznivcami žiadne problémy, práve naopak. Ako hovoríte, obľúbili si ma, dokonca mi dali prezývku Romario. Odvtedy som bol Romariom Žitného ostrova. Myslím si, že medzi mnou a fanúšikmi sa vytvorilo celkom pekné puto,“ smeje sa bývalý útočník, ktorému hovorili aj Jenci.

Bol to Bari, ktorý dvoma semifinálovými gólmi do siete Jelšavy vystrieľal mužstvu postup do finále Slovenského pohára v roku 1995. A opäť to bol on, ktorý tím DAC poslal vo finále proti bratislavskému Interu do vedenia v 40. minúte, keď premenil pokutový kop. Už sa zdalo, že jeho gól bude jediný, a teda víťazný, a prinesie mužstvu trofej. Lenže v nadstavenom čase DAC inkasoval vyrovnávajúci gól na 1:1 a nakoniec podľahol na pokutové kopy. V nich už Bari z bieleho bodu nedal, ale pred ním pochybili aj ďalší dvaja spoluhráči Igor Súkenník a Tibor Zsákovics. „Inter pasovali za favorita finále, ale my sme boli v podstate celý zápas lepší. Trofej sme mali na dosah ruky, ale v poslednej chvíli sme ju odkopli. Bol to pre nás veľmi nešťastný a smutný zápas,“ vracia sa k duelu, ktorý sa hral pred rovnými dvadsiatimi rokmi. 

Za Dunajskú Stredu si zahral aj medzinárodnú pohárovú súťaž Intertoto Cup, dokonca trafil do siete Trelleborgu: „Aj z tohto pohľadu ma pôsobenie v dunajskostredskom klube veľmi obohatilo. Môžem za veľa ďakovať DAC z pohľadu mojej futbalovej kariéry. To je isté. Zažil som ešte hráčov ako Peťo Fieber či Rudo Pavlík, tak som sa mal od koho učiť.“

Vedel sa dostať do šancí, využíval svoju rýchlosť, dával góly. Mohlo ich byť ešte viac, ale nie vždy si tykal so zakončením. „Súhlasím, šancí, do ktorých som sa dostal, bolo dosť. Iste, tých gólov mohlo byť aj viac, trocha sa na tom  podpísala zrejme aj moja neskúsenosť, mladý vek. Zhruba tri mesiace som laboroval aj so zranením. Prvá sezóna, ktorú som strávil v klube bola úspešná, v lige sme skončili na štvrtom mieste, dostali sme sa do finále Slovenského pohára. Druhý rok to už šlo klubu, bohužiaľ, slabšie,“ rekapituluje dva roky v srdci Žitného ostrova. Práve v ňom však nastrieľal solídnych osem gólov a všetky v základnej časti ročníka 1995/96 (22 zápasov).

Po skončení sezóny prijal ponuku Nitry na prestup. „Podľa mňa som vtedy urobil chybu, pretože tam nešli veci, tak ako mali. Mužstvo sa dostalo do obrovských problémov. Mal som ponuku aj z Trnavy, ja som sa však, bohužiaľ, rozhodol pre Nitru,“ vraví na margo svojho odchodu.

Ďalšia zastávka, konkrétne v klube MFK Dubnica, však už bola pre Bariho opäť úspešná, znova začal dávať góly, krátko pobudol v Banskej Bystrici a potom štyri roky strávil v maďarskom Váci. „Po návrate na Slovensko som odštartoval trénerskú kariéru, stal som sa hrajúcim trénerom vo Fiľakove. Darilo sa nám, v priebehu dvoch rokov sa nám podarilo postúpiť o dve súťaže vyššie - z piatej ligy do tretej.“

Potom ešte pokračoval v malých kluboch a posledná zmienka o jeho hráčskej kariére je zo Slovana Halíč.  „Končil som ako 40-ročný,“ dodáva. Potom sa vrátil domov do Fiľakova, kde viedol mladých. „Teraz som trénerom štvrtoligového Sklotatranu Poltár, už druhý rok. Celkom sa nám darí, momentálne nám patrí tretia priečka tabuľky,“ konštatuje.

Je držiteľom trénerskej B-licencie UEFA. „Najprv som si povedal, že mi to stačí. Ale keď tak nad tým rozmýšľam, možno by nebolo zlé vykročiť smerom vyššie. Avšak, bohužiaľ, na okolí sa človek len ťažko dopracuje k nejakému klubu na vyššej úrovni, príležitostí je málo. Najbližšie je k nám Banská Bystrica, ale sami vidíte, že tam tiež nie je situácia ružová.“ Z trénovania nevyžije. Čomu sa venuje okrem futbalu? „Mám podnikateľské aktivity v pohostinských službách,“ odpovedá.

Jeho synovia sa „potatili“, obaja hrávajú futbal: „Starší Eugen má 22 rokov a je hráčom Fiľakova, hrá za dospelých od svojich sedemnástich rokov. A s mladším synom som sa pred chvíľou vrátil z Dunajskej Stredy.“

Veta s mladším synom si žiada vysvetlenie. „S tímom U14 DAC bol v Prahe. Trénerom mužstva je Vojtech Balla, s ktorým som hrával svojho času v Dunajskej Strede. Krisztiána pochválili, povedali, že je šikovný... Ak všetko pôjde dobre a podarí sa to, vyzerá, že by sa v Dunajskej Strede mohol po rokoch objaviť ďalší Bari,“ prezradí optimisticky znejúcu správu. Príchod mladého Bariho, ktorý je stredopoliarom s lepšou ľavou nohou,  by sa mohol dotiahnuť už toto leto. „Veľmi by som sa tešil, ak by sa to podarilo. O to viac, že DAC bol pre mňa vždy srdcovou záležitosťou,“ vraví Bari senior na margo smerovania svojho syna.

Ak všetko vyjde, od jesene bude mať bývalý hráč DAC dôvod, aby do Dunajskej Stredy chodil častejšie. „To áno. Takých 18 rokov som tam nemal cestu. Okolie sa zmenilo, chvíľku mi trvalo, kým som našiel štadión,“ hovorí smejúc sa.

Kto je Eugen Bari

S futbalom začínal v rodnom Fiľakove, kde prišiel na svet 24. júna 1971. Prešiel mládežníckymi tímami a dostal sa do áčka, odkiaľ na jar 1994 hosťoval v Baníku Prievidza. V lete toho istého roka prestúpil do DAC Dunajská Streda, kde si odkrútil dve sezóny v najvyššej slovenskej futbalovej súťaži. Odohral zaň 59  zápasov, strelil dvanásť ligových gólov. V lete 1996 sa stal hráčom FC Nitra, kde zotrval dva roky. Jeho ďalšou hráčskou zastávkou bol MFK Dubnica. Hosťoval v Lučenci a na jar 2001 prešiel do banskobystrickej Dukly. V jeseni už bol hráčom maďarského Váci LVSE, kde odohral štyri sezóny (pobudol aj v tíme Magyargéc SE). V roku 2005 sa vrátil do Fiľakova, kde začal pracovať ako hrajúci tréner. Ďalšími trénersko-hráčskymi zastávkami boli OŠK Radovce, OŠK Biskupice a TJ Slovan Halíč, kde zavesil kopačky na klinec. Potom sa vo Fiľakove venoval mládeži, pokračoval v TJ Družstevník Tachty a od roku 2013 vedie TJ Sklotatran Poltár. Venuje sa súkromného podnikaniu v oblasti pohostinských služieb. Žije vo Fiľakove.

Ladislav Harsányi