Ammar Ramadan o…

...futbale
„Futbal pre mňa znamená všetko. Keď hovorím všetko, myslím tým, že som kvôli futbalu ako pätnásťročný opustil svoju krajinu, rodinu, súrodencov, priateľov. V pätnástich som sa musel naučiť žiť sám. Presun z jednej kultúry alebo krajiny do úplne iného sveta je výrazný krok. Bolo to veľmi ťažké rozhodnutie, ale musel som ho spraviť, aby som si otvoril dvere do sveta veľkého futbalu. Vedel som, že môj život bude spätý s futbalom, pretože som vyrastal s loptou. Robil som s ňou finty a kľučky už keď som mal dva-tri roky. Okolo futbalu sa však točí nielen môj život, ale aj otcov, ktorý bol výborný hráč. Lásku k futbalu a talent som zdedil po ňom. Môj mladší brat je takisto futbalista, pred rokom odišiel zo Sýrie a snaží sa presadiť tu v Európe. Futbal nie je pre mňa len o peniazoch a budúcnosti, ale je zároveň aj mojou vášňou. Len takto sa dá robiť, pretože každý deň prináša tú istú rutinu, trénujeme na rovnakom mieste, pracujeme tvrdo a zažívame lepšie a horšie momenty. Bez vášne to nejde. Tento oheň mám v sebe a chcem ho udržiavať, pretože som mladý a verím, že mám pred sebou ešte dlhú kariéru. Som pripravený na výzvy.“

...rodine
„Sme skutočne športová rodina, ktorú tvoria otec, mama, devätnásťročný brat a sestra, ktorá je odo mňa o rok staršia. Môj otec je jednou z najväčších legiend sýrskeho futbalu, zúčastnil sa majstrovstiev sveta do 21 rokov, kde dokonca skóroval okrem iného aj proti Anglicku. Momentálne pracuje ako tréner môjho materského klubu Jabla FC, ktorý pôsobí v sýrskej najvyššej súťaži. Mamička je farmaceutka a prevádzkuje vlastnú lekáreň. Takisto sa venovala športu, v stolnom tenise to dotiahla až do sýrskej reprezentácie. Sestra študuje v Číne, aj z nej bude farmaceutka. Keď bola mladšia, hrávala tenis. Ako som spomínal, mladší brat je tiež futbalista, po ukončení strednej školy prišiel na Slovensko do Petržalky, kde hrával za U19. Vyzerá to tak, že čoskoro prestúpi do Rakúska. Chcel by som, aby jeho prvé kroky medzi profesionálmi boli tu v Európe. Nie sme veľká rodina. Môj otec pochádza z mesta Idleb a ja som sa narodil a vyrastal v Jabli, ale tiež mám Idleb veľmi rád. Idleb leží blízko Aleppa, takže sa tam dlho nedalo cestovať. Štrnásť rokov sme nevideli tamojších príbuzných. Našťastie, po nedávnom oslobodení je už všetko inak. Do mojej rodiny patrí aj snúbenica Rand. Má dvadsaťjeden rokov a študuje obchod na univerzite. Spoznali sme sa pred dvoma rokmi, sme zasnúbení a verím, že na svadbu už nemusíme dlho čakať. Veľmi ju milujem a jej rodičov a súrodencov považujem takisto za svoju rodinu. Už viac ako desať rokov žijú v Nemecku.“

...Sýrii
„Pred vojnou to bola krásna krajina, boje ju však, bohužiaľ, zničili. Veľkú úlohu v tom zohral bývalý prezident. Sýria má bohatú históriu, je plná milých a úctivých ľudí, ktorí sú otvorení voči svetu, nemajú problém s nikým, môžete byť z akejkoľvek krajiny a akéhokoľvek náboženského vyznania. V Sýrii sú prítomné všetky hlavné náboženstvá. Ľudia sa majú navzájom radi a rešpektujú aj susedné krajiny. Toto sa nepáčilo mocnostiam a rozhodli sa Sýriu zničiť. Aj sa im to, žiaľ, podarilo. Počas štrnástich rokov vojny sme stratili nádej, že budeme raz oslobodení a že všetko bude dobré ako v minulosti. Boh nám však ukázal svoju milosť, pretože ľudia si po toľkých utrpeniach zaslúžia oveľa lepší a bezpečnejší život. Od roku 2011 sa Sýria musí potýkať s obrovskými problémami, pred pár rokmi krajinu postihlo aj ničivé zemetrasenie. Tamojší ľudia sú však veľmi silní a vytrvalí. Myslím si, že žiadna iná krajina by nezniesla všetky tie útrapy, ktoré sa ani nedajú slovami opísať. Žije tam moja rodina, takže viem, aké ťažké je vyrovnať sa s týmito vecami, ale som veľmi hrdý na sýrsky ľud, že dokáže takto vytrvať.“

...reprezentácii
„Od roku 2013 som členom reprezentačných tímov Sýrie. Začínal som vo výbere do 14 rokov a postupne som prešiel všetkými vekovými kategóriami. Cítim nesmiernu hrdosť vždy, keď si natiahnem reprezentačný dres, či už je to pred priateľským alebo súťažným zápasom. Už v rokoch vojny som si uvedomoval, čo znamená reprezentovať Sýriu. Ľudia nemali peniaze na jedlo, každý deň bol pre nich bojom o prežitie, keď však hrala reprezentácia, dokázali zabudnúť na všetko zlé a vášnivo nás podporovali. Prehry oplakali a víťazstvá oslavovali aj niekoľko dní. Žiaľ, v posledných rokoch sa nám moc nedarilo, no pre Sýrčanov je každý zápas, aj priateľský, ako finále. Sú zbláznení do futbalu, vždy chcú dobré výsledky. Reprezentačná pozvánka znamená pre mňa obrovskú motiváciu. Hráči pôsobiaci v národnom tíme sú v Sýrii slávni, ľudia nás majú naozaj radi a prejavujú nám svoju podporu. Neúspech si veľmi nepripúšťajú, ale taký je futbal, všetci sme len ľudia. Niekedy vyhráme a niekedy prehráme. Je však skvelé, že stoja zakaždým pri nás.“

…viere
„Väčšina ľudí vie, že som moslim. Islam znamená, že verím v monoteizmus. Boh je všetko, dáva a berie, necháva nás plakať a smiať sa, učí nás. Po smrti nasleduje večný život, existuje nebo a peklo. Závisí od vášho života kde skončíte. Len takto to dáva zmysel, je to spravodlivé. Boh je spravodlivý, posudzuje každý jeden náš čin. Aj tie, ktorým neprikladáme veľký význam. Preto musíte byť dobrým človekom. Nestačí sa len modliť, hoci aj to je veľmi dôležité, aby sme sa priblížili k Bohu, ale najdôležitejšie je byť dobrým človekom bez ohľadu na náboženstvo. Pre mňa je dôležité veriť, že je tu niekto, kto všetko riadi, niekto, kto ťa vždy vidí, či už si sám alebo v spoločnosti, keď robíš dobré alebo zlé veci. Je to útecha, pretože keď ma niekto raní a ja mu to nemôžem oplatiť, viem, že sa môžem smelo obrátiť na Boha, ktorý zabezpečí spravodlivosť. Priviedol ma sem, dal mi príležitosť, o akej môžu milióny ľudí len snívať. Musím si to vážiť a využiť túto príležitosť tým, že budem tvrdo pracovať. Pokúsim sa zo seba vydať maximum. V Koráne je veta, ktorá hovorí o živote a neplatí len pre moslimov. Hovorí, že keď sa pokúšate niečo dosiahnuť, Boh vám pomôže. Keď však niekto len sedí doma a čaká, že mu peniaze padnú do lona, Boh mu ich nedá. Ak však niekto bojuje a pracuje, chce byť dobrý a úspešný, svoj cieľ nakoniec dosiahne. Čo sa týka modlitby, moslimovia sa modlia päťkrát denne. Samozrejme, modliť sa môžeme kedykoľvek a aj krátke poďakovanie Bohu sa považuje za modlitbu. Základom je však päť hlavných modlitieb. Tento vzťah je trochu ako keď je muž zamilovaný do ženy a robí všetko pre to, aby si získal jej srdce. Samozrejme, každý robí chyby, ale najdôležitejšie je približovať sa k Bohu.“

...tréneroch
„Viedlo ma veľa dobrých trénerov. Ako prvého by som spomenul Itala Galbiatiho, ktorý bol asistentom Fabia Capella v Reale Madrid a AC Miláno. Žiaľ, už zomrel. Prvýkrát sme sa stretli po mojom príchode do Talianska na akadémiu Cimiano, postavil ma na dvadsať minút. Mal som pätnásť a hral som so spoluhráčmi, ktorí boli o dva roky starší. Za dvadsať minút som podal dobrý výkon, strelil som aj gól. Ďalších šesť mesiacov so mnou denne individuálne trénoval, pomáhal mi zlepšiť každý aspekt mojej hry. Na toto nikdy nezabudnem. Dal mi šancu, pracoval so mnou každý deň a dokonca som vďaka nemu mal raz možnosť porozprávať sa s Fabiom Capellom. Pre pätnásťročného sýrskeho chlapca to bola obrovská vec. Dodal mi sebavedomie a rozvíjal ma, za čo som veľmi vďačný, mal obrovský vplyv na moju kariéru. Po otcovi mu vďačím najviac. S otcom sme počas desiatich rokov, pred mojím odchodom do Európy, denne trénovali. Posúval moje hranice a naučil ma veľa vecí, trénovali sme v daždi aj v horúčave. Je môj vzor nielen vo futbale, ale aj v bežnom živote. Strávil so mnou prvý rok v Taliansku, potom sa vrátil do Sýrie. Po Galbiatim a otcovi musím spomenúť aj Adriana Guľu, ktorý bol iný ako moji dovtedajší tréneri. On mi dal príležitosť v DAC, dôveroval mi. K svojim hráčom sa správal úplne inak, na ihrisku aj mimo neho, ako som predtým zažil. Veľa sa s nami rozprával a stál pri mne aj v horších momentoch. Čo sa týka reprezentácie, Héctor Cúper mi dal možnosť hrať za svoju krajinu už vo veľmi mladom veku, keď som mal iba 22 rokov. Pod jeho vedením som odohral takmer každý zápas, veril mi. Nebolo to jednoduché, pretože ma staval na krídlo, kde som mal takmer viac defenzívnych povinností ako krajní obrancovia, no neustále mi dôveroval. Spomenúť musím aj Branislava Fodreka. Pred jeho príchodom som bol na vedľajšej koľaji, no on ma hneď zaradil do základnej zostavy. Od prvého dňa mi dôveroval, čo nebolo jednoduché, pretože som predtým dlhšie nehral. Riskoval, vo všetkých troch zápasoch som hral takmer od prvej do poslednej minúty. Myslím si, že som hral celkom dobre, určite som mu vďačný za príležitosť. Po zápase na Slovane som mu to aj osobne povedal.“

…Taliansku
„Práve tam som robil prvé kroky v Európe. Najväčšiu zmenu som zažil na spomínanej akadémii, kde som spoznal veľa dobrých ľudí, ktorí mi pomohli dostať sa do Juventusu. Tam som v podstate dospel, naučil som sa veľa vecí, vrátane toho, ako sa stať profesionálnym futbalistom, a osvojil som si mentalitu tvrdo pracujúceho športovca. Mám veľmi rád túto krajinu, žije tam veľa mojich priateľov. V Taliansku som strávil takmer päť rokov, konkrétne v akadémii AC Miláno a Juventusu. V Taliansku som bol naposledy vlani v máji a hoci by som sa tam rád pozrel aj v blízkej budúcnosti, no keďže snúbenica študuje v Nemecku a rodina žije v Sýrii, časovo je to náročné.“